Novecento

Alessandro Baricco

Il Virginian era un piroscafo. Negli anni tra le due guerre faceva la spola tra Europa e America, con il suo carico di miliardari, di emigranti e di gente qualsiasi. Dicono che sul Virginian si esibisse ogni sera un pianista straordinario, dalla tecnica strabiliante, capace di suonare una musica mai sentita prima, meravigliosa. Dicono che la sua storia fosse pazzesca, che fosse nato su quella nave e che da lì non fosse mai sceso. Dicono che nessuno sapesse il perché. Questo racconto, nato come monologo teatrale, è uscito per la prima volta nel 1994. Nel 1998 Giuseppe Tornatore ne ha tratto il film "La leggenda del pianista sull'oceano".

Životopis

Na turínskej univerzite študoval filozofiu, kde promoval s diplomovou prácou zaoberajúcou sa estetikou. Zároveň tiež úspešne zavŕšil štúdium hudby na konzervatóriu. Niekoľko ďalších rokov pracoval v rôznych reklamných agentúrach a pritom sa venoval štúdiu hudobnej kritiky.
V roku 1988 publikoval esej Génius na úteku (Il genio in fuga, 1988) ktorá je venovaná dielu Gioacchina Rossiniho. Hudobnej kritike je venovaná aj ďalšia esej Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (L´anima di Hegel e le mucche del Wisconsin, 1992), zameraná na vzťah hudby k modernite.
Súčasne je však Baricco veľmi aktívny aj vo svojej románovej tvorbe. V roku 1991 vydal svoju prvotinu Hrady hnevu (Castelli di rabbia, 1991), za ktorú bol ocenený dvoma literárnymi cenami.
Dva roky nato vychádza Bariccovi ďalší román, Oceán mora (Oceano mare, 1993), ktorý sa takmer okamžite stáva bestsellerom.  Za tento román tiež získava ocenenie.
V roku 1994, publikuje Baricco divadelný monológ Tisícdeväťsto (Novecento, 1994), ktorý je v roku 1998 sfilmovaný talianskym režisérom Giuseppem Tornatorom. Podľa vyjadrenia autora tento text balansuje medzi skutočnou drámou a príbehom čítaným nahlas. V príbehu geniálneho pianistu, ktorý sa narodil na lodi a nikdy nezostúpil na pevinu, beztoho aby niekto vedel prečo, sa črtajú dva motívy typické pre Baricca: hudba a silný osobný príbeh.
V rovnakom roku začína moderovať televízny program Pickwick, o čítaní a písaní (Pickwick, del leggere e dello scrivere). Baricco predstavuje, podľa svojho výberu, významne knihy svetovej literatúry a v každom diele uvíta jedného alebo dvoch hostí z literárneho sveta, s ktorými rozoberá niektoré problematické otázky literárnej interpretácie.
Okrem toho zakladá so svojimi priateľmi Školu Holden (la Scuola Holden), kde sám vyučuje. V roku 1995 vydáva zbierku svojich stĺpikov , publikovaných v kultúrnej rubrike turínskeho denníka „La Stampa“, pod názvom Barnum. Reportáže z veľkej show. (Barnum. Cronache dal Grande Show)
Ďalším Bariccovým literárnym počinom je útla novela Hodváb (Seta, 1996), preložená do viacej ako tridsiatych jazykov. Poetický príbeh odohrávajúci sa vo Francúzsku a v Japonsku je zasadený do 19. storočia, do Bariccovej obľúbenej epochy.
V roku 1998 prichádza Baricco s ambicióznym projektom „Totem“, netradičným divadelným predstavením, v ktorom sa objavujú prekvapivé súvislosti medzi hudbou a literatúrou a sprostredkovaná je divákovi názornými ukážkami a príkladmi.
V roku 1999 vychádza Bariccov zatiaľ najobsiahlejší román City (City, 1999), ktorý obsahuje niekoľko paralelných príbehov.
Bariccovým zatiaľ posledným prozaickým dielom je novela Bez krvi (Senza sangue, 2002). Jej ústrednými motívmi sú vojna, pomsta a vďačnosť.

NÁZORY A DOTAZY NÁVŠTĚVNÍKŮ